Poviedky
V tú januárovú noc začalo znovu husto snežiť. Nadchádzajúce mrazy však len málo trápili postavy, ktoré postávali v tmavej miestnosti a pozerali sa, ako sa na nočnú Žilinu znášajú prvé vločky. Mnoho času uplynulo od toho rušného leta, keď mala miestna polícia toľko práce s ututlávaním streľby a skrývaním dôkazov, lebo mestom sa prehnalo toľko kainitov ako naposledy za okupácie.
No a teraz tu bolo ticho. Ťaživé a trvalo takmer rok. Žilinský arcibiskup sa neozýval a po sebe zanechal len lakonickú správu o prevedení moci. Tak sa stalo, že všetka sila ovládajúca Žilinu a priľahlé Nitrianske biskupstvo sa zmestila za jeden stôl. Mlčali.
osoba za vrchstolom práve zlomila v dlani plniace pero a jedným z mnohých očí sledovala rozširujúcu sa mláčku. Je ťažké popísať ju...jeho. Peter Dravić dispoloval(a, o) mocou nad arcibiskupstvom. Bola to veľká zodpovednosť, ako bolo vidno na vráskach, ktoré sa mu tvorili na partiách, kde bola koža ešte relatívne čerstvá a mala aspoň príbuzne jednu z ľudských farieb.
Oproti Dravićovi sedela Júlia, t.č. biskup Nitry. Jej takmer biele vlasy boli najsvetlejším bodom v miestnosti a ostro kontrastovali s Temnotou, ktorá jej vytekala z očí.
Títo dva očividne súperili o moc, hoci ešte nebolo jasné, kto bude povestným jediným kohútom na tomto krvavom smetisku.
Okerm nich však boli v miestnosti aj ďalší.
Nesúrodá dvojica, ktorá napriek vzhľadu pôsobila ako jednovaječné dvojčatá. jeden nízky, územčistý a bodrý ako príbojová vlna- Dźerzyk s vyholenou hlavou a pravicou, ktorou prerastala železná reťaz ako starý koreň stromu. Jeho spoločník bol od neho minimálne o dve hlavy vyšší. Dmitrij bol oblečený do obleku, ktorý si zrejme schovával do rakvy (ešte za života). S vychudnutou tvárou, vyholenou lebkou s vyčnievajúcimi kosťami a číslom na predlaktí by vyzeral poľutovaniahodne...keby sa v jeho očiach nezračil podivný nostalgický výraz- Dmitrij na Dachau spomínal naozaj rád.
Oproti nim sa v rohu opierala subtílnejšia (asi) ženská postava, ktorá toto panoptikum uzatvárala. Jej oči hrali všetkými farbami ohňa a budila dojem, že sa stále usmieva.
Vitajte, novopríchodzí a ani nedúfajte, že by sa o Vás niektorý z Piatich nedozvedel.
Strih.
Vonku za dverami sedela osamelá postava. Mladý muž s tvárou v dlaniach. Býval niekým iným. V tú noc z neho unikol život i Sila, ktorá ho sprevádzala väčšinu života. Zdvihol hlavu a prešiel k presklenej stene. Sneženie ani nočné mesto nevidel. Sklo odrážalo len prázdnu miestnosť.